Zamiloval som si hudbu, život a Bibliu

Rozpráva Boris N. Gulaševskij

Predstavte si vyše 60-ročného slepého muža, ktorý prekonal dva ťažké srdcové infarkty. Ďakuje Bohu, že sa mu dal spoznať, a z očí mu pritom stekajú slzy. To sa pred 11 rokmi stalo mne.

NARODIL som sa v roku 1930 v ukrajinskej dedine Cibulev, ktorá sa nachádza v Čerkaskej oblasti. V roku 1937 bol môj otec počas jednej vlny stalinských represií uväznený a odsúdený ako „nepriateľ štátu“. Byt, v ktorom sme bývali, bol skonfiškovaný a väčšina našich známych sa nám začala vyhýbať. Mnohí z nich boli onedlho tiež zatknutí. Bolo to obdobie nedôvery, zrád a strachu.

Dva mesiace po tom, čo bol otec uväznený, sa narodila moja sestra Lena. Matka, Lena, brat Nikolaj a ja sme tú zimu strávili v izbietke bez okien a pece. Neskôr sme sa presťahovali do domu starého otca. S Nikolajom sme sa starali o dom, rúbali sme drevo a robili potrebné opravy. Mal som rád manuálnu prácu. Šil som topánky a tiež som vyrábal a opravoval nábytok. Okrem toho som miloval hudbu, a tak som si z preglejky vlastnoručne zhotovil balalajku a učil som sa na nej hrať. Neskôr som sa naučil hrať aj na gitare a mandolíne.

V detstve som bol pokrstený ako katolík. No keďže som nerozumel cirkevným náukám ani tradíciám, ateizmus sa mi zdal rozumný. Po druhej svetovej vojne som vstúpil do Komsomolu (komunistickej mládežníckej organizácie), a keď sa naskytla príležitosť,  spolu s ďalšími členmi tejto organizácie som viedol s veriacimi debaty, aby som ich presvedčil, že Boh neexistuje.

Strácam zrak

V roku 1941 Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz a cez našu dedinu niekoľko ráz prešiel front. Dňa 16. marca 1944 som bol počas bombardovania zranený a stratil som zrak. Upadol som do zúfalstva a beznádeje a trápila ma aj fyzická bolesť.

Keď sa front presunul na západ a Nemci boli prinútení ustúpiť, začal som sa prechádzať v záhrade a načúvať spevu vtákov. Matka mi z ľútosti dávala vodku a ľudia z blízkeho okolia ma pozývali na posedenia, kde som im hrával. Fajčil som a svoj žiaľ som utápal v alkohole. Onedlho som si uvedomil, že tým nič nevyriešim.

Moja teta, ktorá bola učiteľkou, sa dozvedela o škole pre nevidiacich a presvedčila matku, aby ma tam prihlásila. V roku 1946 som v meste, ktoré sa teraz volá Kamianec Podiľskyj, začal chodiť do školy a usilovne som sa učil. Naučil som sa čítať a písať v Braillovom písme. Pokračoval som aj v štúdiu hudby a celé hodiny som strávil hraním na bajane, malej gombíkovej harmonike. Keď zástupca riaditeľa videl, ako sa snažím, dovolil mi hrať na jeho akordeóne. Okrem toho som sa naučil hrať aj na klavíri.

Vlastná domácnosť

V roku 1948 som sa oženil s učiteľkou, ktorá učila v mojej škole a ktorá mi pomáhala pri štúdiu. Jej manžel počas vojny zomrel, a tak zostala sama s dvoma dcérami. Po ukončení štúdia som sa k nej nasťahoval. Zo všetkých síl som sa snažil byť dobrým manželom i otcom a hraním som zarábal na živobytie. Neskôr, v roku 1952, sa nám narodil syn.

Pre svoju rodinu som postavil dom. Na stavbu základov a obvodových múrov som najal remeselníkov, ale veľa vecí som si urobil sám. Hmat a predstavivosť mi boli náhradou za oči. Chytil som do rúk kus dreva, ohmatal som ho a predstavil som si ho v mysli. Potom som z neho vyrobil, čo som potreboval, vrátane náradia. Oceľové náradie som si objednal z továrne. Postavil som tehlovú pec, vyrobil som nábytok a robil som aj iné práce.

Píšťalový orchester

Absolvoval som ďalšie hudobné školenie a stal som sa profesionálnym hudobníkom. Keď som zvládol hru na rôznych hudobných nástrojoch, naučil som sa hrať aj na píšťale. Raz som opravil bambusovú píšťalku. Po čase som sa naučil vyrábať vlastné píšťaly. V tom čase si odborníci mysleli, že nie je možné vyrobiť píšťaly, ktoré by vydávali hlboké tóny, pretože veľké rozmery takých píšťal by spôsobili, že by boli príliš tiché. Preto  v tom čase nejestvovali žiadne píšťalové orchestre.

Podarilo sa mi však zhotoviť píšťalu so špeciálnym rezonátorom, ktorý zosilňoval zvuk. Vďaka nemu mohli píšťaly zahrať aj hlboké tóny bez straty hlasitosti. Po čase som začal vyrábať rôzne sady alebo rodiny píšťal, ktoré spolu dokázali zahrať úplnú harmóniu.

Už predtým som zostavil viaceré orchestre zložené z ľudových hudobných nástrojov. V jednom z nich hrali iba nevidiaci hudobníci. No v roku 1960 som zostavil orchester, ktorý hral výlučne na píšťalách — bol to jediný orchester svojho druhu v Sovietskom zväze a zrejme aj na celom svete.

Zistenia a pochybnosti

V roku 1960 mi jeden odborník opravoval hudobné nástroje a začal sa so mnou rozprávať o náboženstve. Ako zvyčajne, začal som sa s ním dohadovať a tvrdiť, že Boh neexistuje. Navrhol mi, aby som si vypočul, čo mi prečíta z Biblie. Keďže Bibliu som nikdy predtým nečítal, rozhodol som sa, že si to vypočujem.

Hlboko na mňa zapôsobil záznam o tom, ako Jakob tvrdo pracoval, aby sa postaral o svoju rodinu. Keď som počúval príbeh o Jozefovi, ktorého bratia predali do otroctva, o všetkých skúškach, ktoré zažil, a o tom, ako svojim bratom odpustil, rozplakal som sa. (1. Mojžišova, kapitoly 37 a 39 – 45) Veľmi sa mi tiež páčilo Zlaté pravidlo, ktoré hovorí, že by sme s druhými mali zaobchádzať tak, ako by sme chceli, aby oni zaobchádzali s nami. (Matúš 7:12) Takto som sa zoznámil s Bibliou a zamiloval som si ju.

Spolu s priateľom som začal navštevovať zhromaždenia baptistov a dostal som „Nový zákon“ v Braillovom písme, ktorý som hneď začal pozorne čítať. Všimol som si však rozpor medzi tým, čo sa tam písalo, a tým, čo učili baptisti. Biblia napríklad ukazuje, že Boh a Ježiš sú dve rozdielne osoby a že Boh je väčší ako Ježiš. (Matúš 3:16, 17; Ján 14:28; Skutky 2:32) No baptisti tvrdili, že Boh a Ježiš sú si rovní, sú časťou Trojice. „Nový zákon“ som si prečítal veľa ráz, prstami som doslova precítil každé slovo, a bol som si istý, že to nie je biblické učenie.

V preklade Biblie, ktorý mi dali baptisti, sa používalo slovo „peklo“. Predstavoval som si ho tak, ako to učili baptisti — ako miesto večných ohnivých múk. Pri tej predstave som sa cítil hrozne! Biblia hovorí, že Boh je láska, a nedokázal som si predstaviť, že by stvoril také miesto. (1. Jána 4:8) Čas plynul a moje pochybnosti o pekle a ďalších náukách baptistov narastali.

Veľké zmeny

Do roku 1968 boli už moje nevlastné dcéry vydaté a mali deti. V tom období začali vznikať medzi mnou a manželkou vážne nezhody. Keď o tom spätne uvažujem, ľutujem, že sme si neprejavili viac lásky a že sme k sebe neboli trpezlivejší. Rozviedli sme sa a moje dve ďalšie manželstvá sa tiež skončili rozvodom.

V roku 1981 som sa z mesta Kamianec Podiľskyj, kde som žil 35 rokov, presťahoval do Joškar-Oly asi 600 kilometrov východne od Moskvy. Tam som pokračoval v umeleckej činnosti. V jednom z mojich orchestrov bolo 45 členov, ktorí hrali na rôznych píšťalách. Veľkosť píšťal bola rôzna. Najmenšia, ktorá vydávala vysoké tóny, bola dlhá 20 centimetrov a mala priemer jeden centimeter. Najväčšia, basová píšťala, merala 3 metre a jej priemer bol 20 centimetrov. Naše koncerty vysielal rozhlas i televízia a vystupovali sme po celej krajine.

V roku 1986 na súťaži, na ktorej sa zúčastnili hudobné skupiny z celého Sovietskeho zväzu, som dostal vyznamenanie a medailu za rozvoj hry na píšťale. O niekoľko rokov bol nakrútený dokumentárny film Sólo pre píšťalu alebo Rozprávka o hudobníkovi. Noviny Marijskaja pravda uviedli: „Boris Nikolajevič Gulaševskij, o ktorom je tento film, dostal mimoriadne vyznamenanie za založenie prvého píšťalového orchestra, ktorý je jediný svojho druhu v Rusku.“

 Hľadám pravdu

Po presťahovaní do Joškar-Oly som sa zaregistroval v knižnici, v ktorej mali pre nevidiacich veľa materiálu. Oboznámil som sa s učením katolíkov, členov letničného hnutia a metodistov. Navštevoval som aj zhromaždenia pravoslávnej cirkvi. Bol som prekvapený, keď som zistil, že učia rovnaké náuky, aké som počul u baptistov a o ktorých som už vedel, že sa nezakladajú na Biblii.

Pravoslávny kňaz Alexandr Meň napísal, že Boh má osobné meno — Jahve. Hovoril tiež, že Židia kedysi uctievali Boha čistým spôsobom, no neskôr svoje uctievanie znečistili pohanskými náukami a modlárstvom. Jeho diela na mňa hlboko zapôsobili a posilnili moje odhodlanie hľadať pravdu.

Moje odhodlanie silnie

V jednom z mojich orchestrov bola hudobníčka Liza, ktorá má taký slabý zrak, že je uznaná za nevidiacu. V roku 1990 sme sa vzali a aj ju začali zaujímať duchovné veci. V ten istý rok sme šli na návštevu k mojej matke, ktorá žila s mojou sestrou Lenou v bieloruskom meste Baranoviči. Matka ma požiadala, aby som šiel do katolíckeho kostola, a tak som jej vyhovel a bol som na prijímaní. V tom čase prebiehala v Sovietskom zväze perestrojka a kňaz hovoril v kázni väčšinou o politických zmenách. Opäť som sa utvrdil v tom, že toto nie je to, čo hľadám.

V roku 1994 som prekonal dva srdcové infarkty, čo zanechalo vážne následky. V tom istom roku mi zomrela matka. Napriek tomu všetkému som si stále čítal Bibliu. „Nový zákon“ som prečítal už 25-krát a potom som to už prestal počítať. Ale naďalej som si ho čítal a mal som čoraz viac otázok. Bolo mi jasné, že biblické pravdy nedokážem pochopiť sám od seba.

Svetlo porozumenia

V roku 1996 zaklopali na naše dvere v Joškar-Ole Jehovovi svedkovia. Pozeral som sa na nich podozrievavo, pretože v novinách sa písalo, že je to nebezpečná sekta. Ale potom som si pomyslel: ‚Čo zlé by mi mohli urobiť?‘ Prvá vec, na ktorú som sa ich opýtal, bola, čo si myslia o Trojici. Odpovedali, že toto slovo v Biblii nie je a že Biblia takú myšlienku ani nepodporuje. Potešilo ma to, lebo k rovnakému záveru som prišiel aj ja.

Keď som si v ruskom Synodálnom preklade Biblie prečítal 2. Mojžišovu 6:3 a našiel som tam Božie meno, Jehova, srdce mi poskočilo od radosti. Bol som ohromený tým, aké podvodné praktiky používali náboženstvá, aby skryli Božie meno pred ľuďmi. Naproti tomu na mňa veľmi zapôsobilo, že svedkovia nesú Stvoriteľovo meno a že ho zjavujú ďalším. — Izaiáš 43:10.

Svedkov som zasypal otázkami, ako napríklad: „Prečo sa v Biblii píše o pekle? Prečo sa vo všeobecne rozšírenom ruskom Synodálnom preklade píše, že zem bude spálená?“ Kládol som jednu otázku za druhou, a keď som vždy dostal odpoveď z Biblie, uvedomil som si, že som našiel náboženstvo, o ktorom som sníval celé roky. So slzami radosti som padol na kolená a ďakoval som Bohu.

Svedkovia ma čoskoro začali brávať na svoje zhromaždenia. Zapôsobilo na mňa, že prítomní venovali pozornosť tomu, čo hovorí rečník, a že pri tom šuchotali stránkami. Keď rečník spomenul biblický verš, vyhľadali si ho vo svojej Biblii. Nikdy predtým som nič také nezažil. Na jednom zhromaždení svedkovia zaspievali pieseň založenú na Izaiášovi 35:5, ktorá sa začína slovami: „Keď slepí opäť uvidia.“

Štúdium Biblie ma veľmi tešilo a často som ho mal až štyri razy do týždňa. Čoskoro som sa dozvedel, prečo Boh pripúšťa ťažkosti  a vojny a ako odstráni následky utrpenia, ktoré spôsobujú. Mimoriadne na mňa zapôsobil Boží láskyplný sľub o Kráľovstve, prostredníctvom ktorého sa uskutoční Božia vôľa, aby sa poslušní ľudia tešili z večného života na rajskej zemi. (1. Mojžišova 1:28; Izaiáš 65:17–25; Zjavenie 21:1–5) Biblické pravdy som postupne chápal stále jasnejšie a 16. novembra 1997 som symbolizoval svoju oddanosť Bohu krstom vo vode.

Zjednotení v službe Bohu

Onedlho po mojom krste začala študovať Bibliu aj Liza. Hoci bola ochrnutá, urobila rýchly duchovný pokrok a v roku 1998 bola pokrstená. Pri krste ju museli do bazénu odniesť, ale bola rozhodnutá slúžiť Bohu celou dušou. Najali sme pre ňu maséra a súčasne cvičila. Po čase ochrnutie zmizlo. Teraz sa nielenže zúčastňuje na všetkých zhromaždeniach, ale aj vydáva svedectvo od dverí k dverám a cestuje do vzdialených oblastí, aby tam hlásala.

Vždy, keď idem zvestovať, modlím sa o pomoc. Po modlitbe si zoberiem svoju paličku, vyjdem z domu a po ceste, ktorú dobre poznám, kráčam na zastávku trolejbusu. Keď počujem, že sa ku mne niekto blíži, začnem s ním rozhovor o Biblii. Keď nastúpim do trolejbusu, sadnem si niekde do stredu, rozprávam sa s ľuďmi o Biblii a rozširujem literatúru. Ak niekto prejaví záujem, vymeníme si telefónne čísla.

Prednedávnom som mal v jednej liečebni príležitosť rozprávať sa s učiteľom hudby. Bol prekvapený, že v Biblii je toľká múdrosť. Keď sa vrátil domov, začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. V tej istej liečebni som stretol aj riaditeľa miestnej továrne, ktorý mal nevidiaceho syna. Podelil som sa s ním o svoju nádej a prejavil záujem o biblické pravdy. Bol veľmi vďačný, že sa o nich dozvedel.

Od krstu som pomohol už ôsmim ľuďom stať sa hlásateľmi Kráľovstva a študoval som Bibliu aj s mnohými ďalšími. Prostredníctvom kresťanských bratov a sestier poskytuje Jehova mojej manželke a mne obrovskú podporu. Čítajú nám a spolu s nimi sa rozprávame o publikáciách založených na Biblii. Nahrávajú nám tiež prednášky, ktoré zaznievajú v zbore a na zjazdoch. To všetko nám pomáha vštepiť si biblické pravdy hlboko do srdca a deliť sa o ne s druhými. Tak sa nám zbor stal „posilňujúcou pomocou“. — Kolosanom 4:11.

Veľa rokov som venoval hudbe a teraz radostne spievam melódie Kráľovstva. Naučil som sa naspamäť väčšinu piesní z ruského spevníka Chváľte Jehovu spevom. Som presvedčený, že Jehova ma v tomto skazenom svete našiel a pomohol mi nájsť cestu z duchovnej temnoty. Preto verím, že jedného dňa ma oslobodí aj z doslovnej tmy.

[Obrázok na strane 19]

Hrám na basovej píšťale

[Obrázok na strane 20]

Hrám na akordeóne, 1960

[Obrázok na stranách 20, 21]

Píšťalový orchester

[Obrázok na strane 23]

S Lizou dnes