Ako som prestal byť násilníkom

Rozpráva José Antonio Nebrera

AKO sa z človeka stane násilník? Ja som sa násiliu priučil, keď som ho ako dieťa zažíval na vlastnej koži. Otec bol členom španielskej Civilnej gardy, pluku s prísnou disciplínou. Jeho otec ho bíjaval a on v tejto rodinnej tradícii pokračoval. Pravidelne som od neho dostával výprask širokým remeňom. A akoby to nestačilo, opakovane mi nadával do hlupákov, zatiaľ čo moja mladšia sestra bola jeho miláčikom. Matka sa bála otcovho hnevu a nezmiernila pocit krivdy, ktorý som mal pre toto nespravodlivé zaobchádzanie, ani mi nedala lásku, ktorú som potreboval.

Medzi deťmi v škole som si vytváral svet podľa svojich predstáv, svet, kde bol život oveľa šťastnejší, a ľuďom, ktorí ma vídali, som sa pravdepodobne javil ako radostné, optimistické dieťa. Ale to všetko bolo len zdanie. Iba som zakrýval strach a hnev. Skutočnosť ma dostihla vždy na konci dňa, keď som sa z nohy na nohu vliekol domov, plný obáv z ďalších urážok a ďalšej bitky.

V 13 rokoch som z tohto chladného prostredia unikol, keď som sa prihlásil do jezuitskej internátnej školy. Nejaký čas som uvažoval, že sa stanem kňazom. Ale život v škole mi nedal pocit, že môj život má zmysel. Museli sme vstávať o piatej ráno a sprchovať sa studenou vodou. Potom sme celý deň strávili podľa pevného režimu štúdiom, modlitbami a bohoslužbami a mali sme len krátke prestávky na oddych.

Hoci sme si museli čítať príbehy o „svätých“, Bibliu sme neštudovali. Jediná Biblia, ktorá bola k dispozícii, ležala v sklenej vitríne a kto si ju chcel čítať, potreboval zvláštne povolenie.

V treťom roku sa súčasťou každodennej drezúry v internátnej škole stali „duchovné cvičenia“, ku ktorým patrilo bičovanie samého seba. Aby som sa tejto tortúre vyhol, snažil som sa napchávať jedlom, aby mi bolo zle. Ale nepomohlo to. Po takmer troch rokoch som to už nevydržal. Utiekol som zo školy a pobral sa domov. Mal som vtedy 16 rokov.

Vyhľadávam dobrodružstvo

Doma som sa dal na box a zápasenie. Úspechy v týchto násilných športoch mi dali pocit, že som niekto, ale keďže som bol fyzicky zdatný, využíval som hrubú silu aj na to, aby som dosiahol svoje, rovnako ako to robil môj otec.

No keď som mal 19, stalo sa niečo, čo do môjho života vnieslo trochu nežnosti. Spoznal  som Encarnitu, ktorá sa po deviatich mesiacoch stala mojou manželkou. Poznala len moju zdvorilú, láskavú a veselú tvár. Nemala ani potuchy, akou bolesťou sa umáram. Zatrpknutosť v mojom vnútri sa prejavila, keď ma krátko po narodení nášho prvého dieťaťa povolali na vojnu.

Bez dlhého rozmýšľania som sa prihlásil do španielskej cudzineckej légie, sčasti preto, že som sa nechcel dať ostrihať na vojaka, a sčasti z túžby po dobrodružstve. Predstavoval som si, že v marockej púšti a v riskantných špeciálnych operáciách nájdem slobodu. Okrem toho sa mi zdalo, že je to spôsob, ako sa striasť povinností v rodine. Nakoniec to však vo mne len prebudilo tie najhoršie vlastnosti.

Zakrátko som sa dostal do konfliktu s ozrutným surovým seržantom, ktorý sa vyžíval v šikanovaní nováčikov. Nenávidel som nespravodlivosť a nebolo mi treba dvakrát vravieť, aby som sa pobil za to, čo som považoval za správne. Jedného rána som na nástupe zažartoval a seržant si to zle vyložil. Keď sa zahnal, že ma udrie, rýchle som mu vykrútil ruku a zápasníckym chvatom som ho zložil na zem. Ruku som mu pritláčal k zemi, lebo som sa bál, že keď ho pustím, vytiahne pištoľ a zastrelí ma.

Za tento incident som zaplatil troma mesiacmi v trestnej rote. V tom čase som býval v malej nezariadenej miestnosti asi s 30 mužmi. Po celý ten čas som sa nemohol ani len prezliecť. Naša rota mala sadistického seržanta, ktorý sa vyžíval v bičovaní vojakov. Ale raz, keď som sa mu vyhrážal, že ho zabijem, ak sa ma dotkne, znížil mi trest z 30 úderov bičom na tri. Naučil som sa byť rovnako tvrdý ako moji mučitelia.

Tajné misie

Počas výcviku v cudzineckej légii som sa bezhlavo vrhol do ďalšieho „dobrodružstva“. A ani teraz som nevedel, čo z toho bude. Absolvoval som výcvik pre príslušníkov špeciálneho komanda, na ktorom som sa učil narábať so všemožnými zbraňami a výbušninami. Na koniec kurzu ma poslali do Langley vo Virgínii v Spojených štátoch, kde som podstúpil výcvik s tajnými agentmi CIA.

Krátko nato som bol pridelený do tajného komanda. V 60. rokoch som sa zúčastnil na desiatkach tajných misií. V Strednej a Južnej Amerike som pomáhal pri operáciách zameraných proti obchodníkom s drogami a pašerákom zbraní. Mali sme rozkaz týchto ľudí „likvidovať“. Hanbím sa za to, no musím povedať, že som sa na tejto činnosti osobne zúčastňoval. Nikdy sme nebrali zajatcov s výnimkou tých, od ktorých sme mohli pri vypočúvaní dostať informácie.

Neskôr som bol prevelený tajne sledovať španielskych armádnych veliteľov, aby som odhalil tých, ktorí pochybovali o diktatúre generála Franca. Okrem toho sme sledovali odporcov Francovho režimu, ktorí žili vo Francúzsku. Cieľom bolo uniesť popredných disidentov do Španielska, aby ich tam, predpokladám, zabili.

Pri poslednej operácii, na ktorej som sa zúčastnil, som mal za úlohu zorganizovať skupinu žoldnierov, s ktorou sme mali zvrhnúť vládu v istej malej africkej krajine. Rozkaz znel prepadnúť kasárne v hlavnom meste a potom obsadiť prezidentský palác. Presne podľa plánu sme v noci vtrhli do krajiny a v priebehu pár hodín sme splnili svoju úlohu. V boji boli zabití traja moji spolubojovníci a desiatky „nepriateľských“ vojakov. Do zabíjania som sa zapojil aj ja.

Tento traumatizujúci zážitok viedol k hrozným výčitkám svedomia. Nemohol som spávať, lebo som mával nočné mory, v ktorých som v boji muža proti mužovi zabíjal nepriateľov. V tých strašných snoch som vídal vydesené pohľady ľudí, ktorých som sa chystal zabiť.

Rozhodol som sa už nikdy nejsť na žiadnu misiu. A tak som vrátil všetky svoje dokumenty a bol som uvoľnený z armády. Ale o tri mesiace si ma nadriadení predvolali, aby ma poverili ďalšou špionážou. Utiekol som do Švajčiarska a o niekoľko mesiacov tam, do Bazileja, prišla aj moja manželka Encarnita, ktorá o mojej práci tajného agenta absolútne netušila.

 Zlých návykov sa nezbavuje ľahko

Počas tých troch rokov, kým som slúžil vo vojsku, začala Encarnita doma v Španielsku s pomocou Jehovových svedkov spoznávať Bibliu. Povedala mi, že našla pravdu o Bohu a jej nadšenie sa prenieslo aj na mňa. Vo Švajčiarsku sme sa veľmi skoro skontaktovali so svedkami a začali sme študovať Bibliu spolu.

Nesmierne ma tešilo, že môžem spoznávať Božie predsavzatia. A hoci som chcel svoj život prispôsobiť biblickým zásadám, nebolo to ľahké — najmä pokiaľ išlo o moju agresívnu osobnosť. Ale moja nová viera sa mi veľmi páčila. Už po niekoľkých mesiacoch štúdia som trval na tom, že som pripravený zapojiť sa do služby, ktorú z domu do domu vykonávajú Jehovovi svedkovia.

S Jehovovou pomocou som sa časom naučil prejavovať sebaovládanie a neskôr sme boli spolu s Encarnitou pokrstení. Vo veku 29 rokov som bol vymenovaný, aby som v kresťanskom zbore poskytoval pastiersku starostlivosť.

V roku 1975 sme sa rozhodli vrátiť do Španielska. Lenže armáda na mňa nezabudla a predvolali ma, aby som spolupracoval na ďalšej špeciálnej misii. Chcel som sa vyhnúť problémom, a preto som onedlho opäť utiekol do Švajčiarska. Tam sme aj s rodinou žili až do roku 1996, keď sme sa nakoniec vrátili do Španielska.

Teraz už mám ženatého syna a vydatú dcéru, ako aj dve vnúčatá. Všetci slúžia Jehovovi. Okrem toho som za tie roky niekoľkým ľuďom pomohol spoznať Jehovu. Bolo ich asi 16 a patril medzi nich aj mladík, ktorý sa predtým zapájal do násilných pouličných protestov v severnom Španielsku. Z toho všetkého mám obrovskú radosť.

Opakovane prosím Boha, aby mi pomohol nikdy sa nevrátiť k násilníckemu uvažovaniu a konaniu a dosiahnuť tiež úľavu od vracajúcich sa nočných môr. Veľmi sa snažím robiť to, čo je správne, a držím sa pritom rady zo Žalmu 37:5: „Uvaľ svoju cestu na Jehovu a spoľahni sa naňho, a on sám bude konať.“ Jehova dodržal svoj sľub. Pomohol mi prestať byť násilníkom. Pre mňa i pre moju rodinu je to nesmierne požehnanie.

[Obrázok na strane 21]

Ako 13-ročný, keď som sa prihlásil do jezuitskej internátnej školy

[Obrázok na strane 23]

Po vyradení zo služby v roku 1968 odchádzam z úradu cudzineckej légie

[Obrázok na strane 23]

S manželkou Encarnitou dnes