NA TAJUPLNÉ nariekavé volanie potáplice ľadovej človek len tak ľahko nezabudne. Jej volanie, také typické pre odľahlé kúty prírody, sa nesie ponad sladkovodné jazerá a rieky v Kanade, na severe Spojených štátov a v Európe.

Tohto nádherného vodného vtáka si za svoj symbol zvolil americký štát Minnesota a objavuje sa aj na kanadskej jednodolárovej minci, ktorá sa podľa neho volá. Potáplica je však sťahovavý vták a na zimu zväčša mieri k južným pobrežiam. Čím je jej volanie také zaujímavé?

Potáplice majú pestrý repertoár volaní. Ich vytrvalé nariekavé volanie počuť zvečera alebo v noci a nesie sa do vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Menej intenzívnym volaním, húkaním, sa dorozumievajú s partnermi, mladými a inými potáplicami zo svojho jazera. Trilkovanie používajú ako poplašný signál. Niektorí ho opisujú ako „bláznivý smiech“ a je to jediné volanie, ktorým sa ozývajú počas letu.

Jódlovanie je typické iba pre samce a „zdá sa, že súvisí s obranou teritória,“ uvádza sa v časopise BirdWatch Canada. „Každý samec má vlastné jódlovanie“ a „čím ťažší je, tým hlbšie tóny vydáva“. Navyše, keď „zmení teritórium, zmení aj spôsob jódlovania“ a „upraví ho tak, aby sa čo najmenej podobalo tomu, ktoré patrilo predchádzajúcemu obyvateľovi,“ písalo sa v spomínanom časopise.

Potáplica má veľmi tmavú, takmer čiernu hlavu lesknúcu sa do zelena, červené oči a dlhý čierny zobák podobný dýke. Šat sa jej mení podľa ročného obdobia.

Vďaka širokým nohám s plávacími blanami potáplice úspešne lovia, výborne plávajú a obratne sa ponárajú. Dokážu sa ponoriť až do hĺbky vyše 60 metrov a občas vydržia pod hladinou aj niekoľko minút!

 Ale vzlietanie a pristávanie nie je ich silnou stránkou! Aby potáplica mohla so svojou hmotnosťou vzlietnuť, potrebuje „vzletovú dráhu“. Niekedy sa môže, trepotajúc krídlami, „rozbiehať“ po vodnej hladine stovky metrov. Preto tieto vtáky uprednostňujú veľké vodné plochy. Pri pristávaní sa naskytá jedinečný pohľad: potáplica letí vysokou rýchlosťou, s nohami vystretými dozadu, akoby sa jej nedostatočne vysunul „podvozok“. Potom bruchom narazí na vodu a kĺže sa po hladine, až kým sa nezastaví.

Potáplica má veľké nohy s plávacími blanami umiestnené na tele veľmi vzadu. Preto výborne pláva, no pri chôdzi či státí pôsobí nemotorne. Nečudo, že si potáplice stavajú hniezda na miestach, skadiaľ môžu poľahky vkĺznuť do vody.

V sedení na vajíčkach sa striedajú obaja rodičia. Znášku tvoria zvyčajne dve vajcia olivovozelenej farby, ktoré svojimi tmavými škvrnami vynikajúco splývajú s prostredím. Približne po 29 dňoch sa z nich vyliahnu mláďatá. Už o dva dni vedia plávať a nachvíľku sa aj ponoriť. Ak si potrebujú oddýchnuť, jednoducho sa zvezú na chrbte rodiča. Po dvoch či troch mesiacoch, keď už dokážu lietať, rodičov opustia.

Medzi ich nepriateľov patria orly, čajky a medvedíky čistotné, ale tým najväčším nepriateľom je človek. Mnohé z týchto vtákov sa otrávia olovenými rybárskymi závažiami a z ropných škvŕn. Chemické znečistenie zapríčinené kyslými dažďami znižuje stavy rýb, ktorými sa potáplice živia. Vlny vytvorené člnmi a loďami im zaplavujú hniezda. A výstavba popri brehoch jazier ukrajuje z hniezdisk tohto samotárskeho vtáka.

Napriek tomu zostáva populácia potáplic vysoká. A tak tieto elegantné vtáky s nezameniteľným volaním a humornými spôsobmi budú zrejme ešte mnoho rokov tešiť srdce svojich obdivovateľov.