V NÁBOŽENSTVÁCH na celom svete sa od ich predstaviteľov a duchovenstva vyžaduje celibát. Je to tak napríklad v katolíckej cirkvi, v niektorých pravoslávnych cirkvách, v buddhizme i v ďalších náboženstvách. No mnohí ľudia sú presvedčení, že celibát je príčinou nedávnej vlny sexuálnych škandálov, do ktorých sú zapletení duchovní viacerých náboženstiev.

Je preto namieste otázka, či je celibát biblickou požiadavkou pre Božích služobníkov. Odpoveď nájdeme, keď sa pozrieme na pôvod a vývoj tohto zvyku a tiež na to, ako sa naň pozerá Boh.

Encyklopédia Beliana definuje celibát ako „cirkevný zákon, ktorý nedovoľuje duchovenstvu oženiť sa; povinný slobodný osobný stav všetkých klerikov a rehoľníkov... ako výraz výlučnosti kňazského úradu“. Pápež Benedikt XVI. v roku 2006 v jednom príhovore k Rímskej kúrii spojil povinný celibát s „tradíciou, ktorá pochádza z čias krátko po období apoštolov“.

Kresťania v prvom storočí však celibát nemali. Apoštol Pavol, ktorý žil v tom čase, varoval veriacich pred mužmi, ktorí budú hovoriť „zvádzajúce inšpirované výroky“ a „zakazovať manželstvo“. (1. Timotejovi 4:1–3)

Zvyk dodržiavať celibát sa začal v „kresťanských“ cirkvách objavovať až v priebehu druhého storočia. Podľa knihy Celibacy and Religious Traditions (Celibát a náboženské tradície) to „súviselo s tým, že v Rímskej ríši bolo vtedy trendom odporúčať sexuálnu zdržanlivosť“.

V nasledujúcich storočiach sa cirkevné koncily i takzvaní cirkevní otcovia snažili presadiť, aby bol celibát pre duchovných povinný. Považovali sexuálne styky za znesväcujúce a nezlučiteľné s povinnosťami duchovenstva. Napriek tomu  „ešte aj v desiatom storočí mali manželky mnohí kňazi a dokonca aj niektorí biskupi,“ uvádza Encyclopædia Britannica.

Celibát bol presadený na lateránskych konciloch, ktoré sa konali v Ríme v rokoch 1123 a 1139, a oficiálne stanovisko katolíckej cirkvi sa odvtedy nezmenilo. Cirkev si vďaka tomu udržala moc a zabránila strate majetku, ku ktorej dochádzalo, keď ženatí kňazi odkázali majetok svojim deťom.

Boží názor na celibát je jasne vyjadrený v jeho Slove, Biblii. Nachádzame tam Ježišove slová o tých, ktorí sa rozhodli zostať slobodní podobne ako on „pre nebeské kráľovstvo“. (Matúš 19:12) Aj apoštol Pavol hovoril o kresťanoch, ktorí sa rozhodli napodobniť jeho príklad a zostať slobodní „pre dobré posolstvo“. (1. Korinťanom 7:37, 38; 9:23)

Ani Ježiš, ani Pavol však Božím služobníkom neprikazovali, aby žili v celibáte. Ježiš povedal, že slobodný stav je „dar“, ktorý nemajú všetci jeho nasledovníci. Keď Pavol písal o tých, ktorí boli ešte slobodní, úprimne priznal: „Nemám žiaden príkaz od Pána, predkladám však svoj názor.“ ​(Matúš 19:11; 1. Korinťanom 7:25)

Okrem toho z Biblie je zjavné, že mnohí kresťanskí Boží služobníci v prvom storočí vrátane apoštola Petra boli ženatí. (Matúš 8:14; Marek 1:29–31; 1. Korinťanom 9:5) Keďže v Rímskej ríši bola v tom čase rozšírená nemravnosť, Pavol napísal, že ak má ženatý kresťan slúžiť ako duchovný pastier, má to byť „muž jednej ženy“ a má „deti držať v poslušnosti“. (1. Timotejovi 3:2, 4, Katolícky preklad)

Pavol tu nehovoril o manželstvách, v ktorých by manželia žili v celibáte, lebo Biblia otvorene hovorí, „nech manžel poskytuje svojej manželke to, čo jej patrí“, a že manželské dvojice nemajú „ukracovať jeden druhého o“ sexuálne styky. (1. Korinťanom 7:3–5) Je teda jasné, že Boh celibát nevyžaduje, a preto pre kresťanských služobníkov nie je povinný.

No ak celibát nie je povinný, prečo potom Ježiš aj Pavol hovorili o slobodnom stave tak pozitívne? Pretože slobodný človek môže mať viac príležitostí zvestovať druhým dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Slobodní sa môžu viac venovať tejto činnosti preto, že nemajú niektoré starosti, ktoré sú spojené s manželstvom. (1. Korinťanom 7:32–35)

Zamyslite sa nad príkladom Davida, ktorý sa rozhodol odísť z dobre platenej práce v meste Mexiko a presťahovať sa do vidieckej oblasti v Kostarike, aby tam učil ľudí z Biblie. Bol preňho slobodný stav výhodou? „Jednoznačne!“ hovorí David. „Musel som sa síce prispôsobiť novej kultúre a odlišným podmienkam, ale keďže som mal zodpovednosť postarať sa iba sám o seba, bolo to jednoduchšie.“

Claudia, slobodná kresťanka, ktorá sa presťahovala na miesto, kde je potrebných viac zvestovateľov, hovorí: „Teším sa, že môžem takto slúžiť Bohu. Keď vidím, ako sa o mňa stará, posilňuje to moju vieru a môj vzťah k nemu.“

Problémom teda nie je slobodný stav sám o sebe. Claudia hovorí: „Nezáleží na tom, či je človek slobodný, alebo v manželstve. Ak robí pre Boha Jehovu všetko, čo môže, bude šťastný.“ ​(Žalm 119:1, 2)