Otec bol pastorom Zjednotenej cirkvi Kanady. A tak nás so sestrou každý týždeň posielal do nedeľnej školy. Potom sme s ním o jedenástej išli na bohoslužbu. Poobede sme zas išli s mamou do sály Kráľovstva. Nebolo ťažké vidieť rozdiely medzi týmito dvoma náboženstvami.

Mama o pravde povedala svojim dobrým priateľom Bobovi a Marion Hutchesonovcom, ktorí sa tiež stali Jehovovými svedkami. V roku 1958 sa v New Yorku konal osemdňový medzinárodný zjazd Božská vôľa. Hutchesonovci naň išli so svojimi troma synmi a zobrali aj mňa. Teraz si uvedomujem, že to pre nich nebolo vôbec ľahké, ale tento zjazd bol jedným z najkrajších zážitkov v mojom živote.

Keď som dospieval, žili sme na farme. Bavilo ma starať sa o zvieratá, a preto som sa chcel stať veterinárom. Mama sa o tom zmienila jednému staršiemu v zbore. Láskavo mi pripomenul, že žijeme v „posledných dňoch“, a spýtal sa ma, ako to ovplyvní môj vzťah s Jehovom, keď budem niekoľko rokov študovať na vysokej škole. (2. Tim. 3:1) A tak som sa rozhodol, že tam nepôjdem.

 Stále som premýšľal, čo budem robiť po strednej škole. Aj keď som do služby chodil každý víkend, veľmi ma to nebavilo a vôbec som si nevedel predstaviť, že by som bol priekopníkom. Môj otec a strýko, ktorí neboli Jehovovými svedkami, ma prehovárali, aby som pracoval na plný úväzok pre jednu veľkú poisťovňu v Toronte. Strýko tam mal dôležitú funkciu, a tak som to miesto vzal.

V Toronte som väčšinu času trávil v práci a s ľuďmi, ktorí neslúžili Jehovovi. Preto som začal zanedbávať zhromaždenia aj službu. Býval som u starého otca, ktorý nebol svedkom, a keď zomrel, musel som si hľadať iné bývanie.

Hutchesonovci, ktorí ma v roku 1958 zobrali na zjazd, boli pre mňa ako rodičia. Navrhli mi, aby som býval u nich, a duchovne mi veľmi pomohli. V roku 1960 som sa spolu s ich synom Johnom dal pokrstiť. John začal s priekopníckou službou a to ma podnietilo, aby som aj ja začal viac chodiť do služby. Bratia v zbore si všimli môj duchovný pokrok a vymenovali ma za dozorcu teokratickej školy kazateľskej služby. a

V roku 1966 som sa oženil s Randi Bergovou. Bola horlivou priekopníčkou, ktorá túžila slúžiť na mieste, kde bolo potrebných viac zvestovateľov. Náš cestujúci dozorca sa o nás zaujímal a povzbudil nás, aby sme išli pomáhať zboru v meste Orillia v Ontáriu. A tak sme sa zbalili a presťahovali sa tam.

Krátko nato som začal s priekopníckou službou aj ja. Randino nadšenie sa prenieslo aj na mňa. Keď som sa do služby viac vložil, cítil som radosť z toho, že som ľuďom mohol čítať z Biblie a vidieť, ako začínajú pravde rozumieť. Som veľmi rád, že sme mohli pomáhať  jedným milým manželom, ktorí zmenili svoj život a začali slúžiť Jehovovi.

Počas jednej návštevy v Toronte sme stretli Arnolda MacNamaru. Bol jedným z bratov, ktorí viedli Bétel. Opýtal sa nás, či by sme nechceli skúsiť zvláštnu priekopnícku službu. Hneď som odpovedal: „Určite! Len nie v Quebecu!“ Bol som ovplyvnený názormi anglicky hovoriacich Kanaďanov, ktorí sa negatívne pozerali na provinciu Quebec, kde sa hovorí po francúzsky. V tom čase boli bežné protesty proti vláde a politické hnutie sa usilovalo o osamostatnenie Quebecu od zvyšku Kanady.

Arnold povedal: „Pobočka momentálne posiela zvláštnych priekopníkov len do Quebecu.“ Vedel som, že Randi by tam rada slúžila, a tak som hneď povedal, že tam pôjdeme. Neskôr som si uvedomil, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote!

Po absolvovaní päťtýždňového kurzu francúzštiny sme sa spolu s jedným manželským párom presťahovali do mesta Rimouski, čo je asi 540 kilometrov severovýchodne od Montrealu. Vo francúzštine sme mali ešte stále veľké rezervy, čo sa raz jasne ukázalo na zhromaždení, keď som čítal oznamy. Povedal som, že na najbližšom zjazde budeme mať veľa „pštrosích delegátov“ namiesto „rakúskych delegátov“.

V Rimouski sme sa s týmto manželským párom pripojili k štyrom horlivým slobodným sestrám a k manželom Huberdeausovcom a ich dvom dcéram. Huberdeausovci si prenajali veľký dom, ktorý mal sedem izieb, a všetci priekopníci, ktorí tam bývali, prispievali na nájomné. Väčšinou nás tam bývalo 12 až 14. Volali sme ho „Biely dom“, pretože mal biele stĺpy aj fasádu. Keďže sme s Randi boli zvláštnymi priekopníkmi, chodili sme do služby od rána do večera. Preto sme boli radi, že sme stále mali s kým spolupracovať, a to aj počas chladných zimných večerov.

Títo priekopníci nám tak prirástli k srdcu, že nám boli ako rodina. Niekedy sme spolu sedávali okolo ohňa alebo sme si spravili „pirohový deň“, keď sme si spolu varili pirohy s rôznymi náplňami. Jeden brat bol hudobník, a tak sme často v sobotu večer tancovali a spievali.

V našom obvode v Rimouski bolo veľa ľudí, ktorí mali o pravdu záujem. Za päť rokov sa viacero záujemcov dalo pokrstiť a zbor sa rozrástol na 35 zvestovateľov. Mali sme z toho veľkú radosť.

Služba v Quebecu bola pre nás výbornou školou. Videli sme, ako nám Jehova pomáha v službe a dáva nám všetko, čo potrebujeme. Obľúbili sme si aj francúzsky hovoriacich ľudí, ich jazyk a kultúru, a to nám pomohlo, aby sme mali radi aj ľudí z iných kultúr. (2. Kor. 6:13)

Potom nás pobočka požiadala, aby sme sa presťahovali do mesta Tracadie na východnom pobreží provincie New Brunswick. Vôbec sme to nečakali. Prišlo to trochu nevhod,  pretože sme práve podpísali nájomnú zmluvu a ja som mal zmluvu na čiastočný úväzok so školou, kde som učil. Okrem toho sa niektorí z našich záujemcov len nedávno stali zvestovateľmi a výstavba našej sály Kráľovstva bola v plnom prúde.

Celý víkend sme sa modlili a do Tracadie sme sa išli pozrieť. Bolo celkom iné ako Rimouski, ale povedali sme si, že keď Jehova chce, aby sme tam išli, tak pôjdeme. Vyskúšali sme Jehovu a videli sme, ako nám z cesty odstraňuje všetky prekážky. (Mal. 3:10) Vďaka tomu, že Randi má blízky vzťah k Jehovovi, je obetavá a má zmysel pre humor, to išlo ako vždy oveľa ľahšie.

V zbore bol len jeden starší, Robert Ross. S manželkou Lindou boli priekopníkmi a rozhodli sa, že tam zostanú, aj keď sa im narodil syn. Veľmi nás povzbudzovalo, že aj keď sa starali o dieťa, boli veľmi pohostinní a horliví.

Po dvoch rokoch v Tracadie nás opäť čakalo jedno prekvapenie – pozvanie do krajskej služby. Najprv sme sedem rokov slúžili v anglických krajoch a potom vo francúzskom kraji v Quebecu. Náš oblastný dozorca v Quebecu, Léonce Crépeault, ma často za prejavy chválil. Ale neskôr sa ma vždy opýtal: „Nemohli by byť praktickejšie?“ b To, ako sa o mňa zaujímal, mi pomohlo, aby som bol v prejavoch konkrétnejší a vyučoval jednoduchšie a zrozumiteľnejšie.

Jedna z úloh, na ktoré nikdy nezabudnem, súvisela s medzinárodným zjazdom „Víťazná viera“, ktorý sa konal v roku 1978 v Montreale. Pracoval som v oddelení stravovania. Očakávali sme, že príde 80 000 ľudí, a v oddelení sa robilo všetko po novom. Mali sme úplne nové vybavenie, jedálniček a spôsob prípravy jedál. Mali sme asi 20 veľkých chladiacich boxov, no niekedy nefungovali. Pred začiatkom prvého dňa sme mohli prísť na štadión všetko pripraviť až po polnoci, lebo sa tam konala nejaká športová akcia. Rúry sme museli zapnúť ešte pred svitaním, aby sme stihli pripraviť raňajky! Boli sme unavení, ale moji spolupracovníci boli duchovní ľudia, ktorí tvrdo pracovali a nestrácali zmysel pre humor. Veľa som sa od nich naučil. Veľmi nás to  zblížilo a dodnes sme priateľmi. Som šťastný, že som mohol byť súčasťou tohto historického zjazdu v Quebecu, v provincii, kde v 40. a 50. rokoch minulého storočia zažívali bratia kruté prenasledovanie.

Veľa som sa naučil aj od dozorcov, s ktorými som spolupracoval na veľkých zjazdoch v Montreale. Jeden rok bol dozorcom zjazdu David Splane, ktorý je teraz členom vedúceho zboru. Na ďalšom zjazde, keď som túto úlohu dostal ja, mi David veľmi pomáhal.

V roku 2011, po 36 krásnych rokoch v krajskej službe, som bol pozvaný slúžiť ako inštruktor školy pre zborových starších. Za dva roky sme s Randi vystriedali 75 postelí, ale tieto obete stáli za to. Na konci každého týždňa starší cítili obrovskú vďačnosť, lebo videli, ako vedúcemu zboru záleží na tom, aby boli duchovne silní.

Neskôr som bol inštruktorom školy pre zvestovateľov Kráľovstva. Študenti mali často pocit, že je toho na nich príliš veľa: každý deň sedieť zhruba sedem hodín v triede, potom sa každý večer asi tri hodiny učiť a na každý týždeň si pripraviť štyri až päť úloh. Spolu s druhým inštruktorom sme im vysvetlili, že bez Jehovovej pomoci to nezvládnu. Nikdy nezabudnem, akí boli prekvapení, že keď sa spoľahli na Jehovu, dokázali oveľa viac, ako si mysleli.

To, ako sa mama zaujímala o druhých, pomáhalo jej záujemcom duchovne napredovať. Dokonca aj otec zmenil svoj postoj k pravde. Veľmi nás prekvapilo, keď tri dni po tom, ako zomrela, prišiel na verejnú prednášku do sály Kráľovstva a odvtedy chodil na zhromaždenia ďalších 26 rokov. Aj keď sa nikdy nedal pokrstiť, starší mi povedali, že každý týždeň prichádzal do sály ako prvý.

Mama bola krásnym vzorom aj pre mňa a moje tri sestry. Všetky verne slúžia Jehovovi spolu so svojimi manželmi. Dve z nich slúžia v Bételi – jedna v Portugalsku a druhá na Haiti.

S Randi sme teraz zvláštnymi priekopníkmi v Hamiltone v Ontáriu. Keď sme boli v krajskej službe, tešili sme sa, keď nás zvestovatelia pozývali na svoje opätovné návštevy a štúdiá. Ale teraz máme vlastné štúdiá a tešíme sa, že môžeme sledovať, ako naši záujemcovia robia duchovný pokrok. Bratia a sestry zo zboru sa stali našimi priateľmi a veľmi nás povzbudzuje, keď vidíme, ako ich Jehova podporuje v dobrých aj v zlých časoch.

Za tie roky sa o nás mnohí úprimne zaujímali a sme im za to vďační. A preto sa aj my snažíme o druhých zaujímať a povzbudzovať ich, aby slúžili Jehovovi zo všetkých síl. (2. Kor. 7:6, 7) Napríklad v jednej rodine slúžili celým časom mama, syn aj dcéra. Otca som sa opýtal, či o priekopníckej neuvažuje aj on. Povedal, že veď podporuje troch priekopníkov. Opýtal som sa ho: „Vieš ich podporovať lepšie ako Jehova?“ Povedal som mu, aby to vyskúšal a pocítil tú radosť, akú majú oni. O pol roka už bol priekopníkom.

S Randi chceme o Jehovových „obdivuhodných skutkoch“ rozprávať „ďalšej generácii“ a dúfame, že budú mať zo služby pre Jehovu rovnakú radosť, akú máme my. (Žalm 71:17, 18)