V MATÚŠOVI 13:24–26 je zapísané toto Ježišovo podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo bolo prirovnané k človeku, ktorý zasial na svojom poli znamenité semeno. Keď ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ a nasial burinu medzi pšenicu a odišiel. Keď steblá vzišli a priniesli úrodu, zjavila sa aj burina.“ Niektorí učenci pochybujú, či situácia opísaná v tomto podobenstve mohla skutočne nastať. Rímske právne záznamy zo staroveku dokazujú, že to bolo možné.

Jeden biblický slovník uvádza: „Ak niekto z pomsty posial cudzie pole mätonohom mámivým, bol podľa rímskeho práva považovaný za zločinca. Už samotná existencia takého zákona naznačuje, že podobné prípady neboli zriedkavé.“ Odborník na právo Alastair Kerr napísal, že v roku 533 n. l. cisár Justinián publikoval zbierku rímskych zákonov Digesta seu Pandectae, v ktorej sú citáty rôznych právnych znalcov z obdobia rokov 100 – 250 n. l. Podľa Digesty sa právnik Ulpianus zmienil o prípade, ktorým sa zaoberal rímsky štátnik z druhého storočia Celsus. Niekto zasial na cudzie pole burinu a zničil tak celú úrodu. V Digeste sa rozoberá, aké právne prostriedky mohol majiteľ alebo užívateľ poľa využiť, keď od páchateľa požadoval zaplatenie odškodného.

Z toho, že takéto zlomyseľné prípady sa v Rímskej ríši vyskytovali, vidno, že situácia opísaná v Ježišovom podobenstve sa skutočne mohla stať.

V TOM čase bola Judea pod nadvládou Rimanov. Tých zastupoval miestodržiteľ, ktorý bol aj vojenským veliteľom. Mal na starosti hlavne výber daní a udržiavanie mieru a poriadku. Rimanom záležalo na tom, aby potláčali nezákonnú činnosť a trestali každého, kto vyvolával nepokoj. Inak ponechávali každodennú správu provincie v rukách miestnych autorít.

Sanhedrin slúžil ako najvyšší súd a riadiaci orgán v záležitostiach židovského práva. Po celej Judei existovali aj nižšie súdy. Riešili zrejme väčšinu prípadov týkajúcich sa občianskeho a trestného práva, a to bez zásahu rímskych autorít. Židovské súdy však nemali kompetenciu v jednej veci — nesmeli vykonávať trest smrti. Toto právo si zvyčajne ponechávali Rimania. Známou výnimkou bol prípad, keď členovia Sanhedrinu odsúdili Štefana a dali ho ukameňovať. (Sk. 6:8–15; 7:54–60)

Židovský Sanhedrin mal teda rozsiahlu právomoc. Učenec Emil Schürer napísal: „Najpodstatnejším obmedzením bolo, že rímske autority mohli kedykoľvek prebrať iniciatívu a postupovať nezávisle, čo aj skutočne robili, keď mali podozrenie, že ide o politický trestný čin.“ K takému prípadu došlo napríklad počas pôsobenia vojenského veliteľa Klaudia Lysiáša, keď zatkol apoštola Pavla, ktorý bol rímskym občanom. (Sk. 23:26–30)