Po smrti Ježišových apoštolov začiatkom druhého storočia n. l. získali veľký vplyv raní cirkevní otcovia. V diele New Catholic Encyclopedia (2003) v šiestom zväzku na strane 687 sa o ich učení píše: „Prevládajúcim názorom bolo, že nebeská blaženosť je udelená duši oddelenej od tela ihneď po akomkoľvek nevyhnutnom očisťovaní, ktoré nasleduje po smrti.“

„Šťastní sú mierni, lebo oni zdedia zem.“ ​(Matúš 5:5)

Hoci Ježiš sľúbil svojim učeníkom, že im v nebi ‚pripraví miesto‘, naznačil, že nie každý spravodlivý ide automaticky do neba. (Ján 3:13; 14:2, 3) Veď či sa nemodlil o to, aby sa Božia vôľa diala „ako v nebi, tak i na zemi“? (Matúš 6:9, 10) Spravodliví majú v skutočnosti dvojakú vyhliadku. Malá časť z nich bude s Kristom vládnuť v nebi, ale väčšina z nich bude žiť večne na zemi. (Zjavenie 5:10)

V priebehu rokov sa pohľad ranej cirkvi na jej úlohu na zemi menil. K čomu to viedlo? „Očakávané Božie Kráľovstvo stále viac nahrádzala inštitucionálna cirkev,“ uvádza sa v diele The New Encyclopædia Britannica. Cirkev začala upevňovať svoju moc tým, že nedbala na Ježišovo jednoznačné vyjadrenie, že jeho nasledovníci nemajú byť „časťou sveta“, a začala sa miešať do politiky. (Ján 15:19; 17:14–16; 18:36) Pod vplyvom rímskeho cisára Konštantína cirkev upustila od niektorých svojich náuk. Jedna z nich sa týkala samotnej podstaty Boha.

Porovnaj tieto biblické verše: Žalm 37:10, 11, 29; Ján 17:3; 2. Timotejovi 2:11, 12