URČITE ste presvedčení, že vaše náboženstvo učí o Bohu pravdu. Veríte, že žiť podľa Biblie je ten najlepší spôsob života. Je teda prirodzené, že hodnoty, ktoré uznávate, sa snažíte vštepovať aj svojmu dieťaťu. (5. Mojžišova 6:6, 7) Ale čo ak vaše dieťa začne v dospievaní strácať záujem o duchovné veci? Čo ak začne spochybňovať vieru, ktorú kedysi v detstve s takým nadšením prijímalo? (Galaťanom 5:7)

Ak takýto vývoj u vášho dieťaťa nastal, nemyslite si, že ste ako kresťanskí rodičia zlyhali. Ako uvidíme, problém môže byť úplne inde. Jedna vec je však istá: vaša reakcia na jeho pochybnosti môže rozhodnúť o tom, či urobí kroky smerom k vašej viere, alebo sa od nej vzdiali. Ak svojmu dospievajúcemu synovi alebo dcére vyhlásite v tejto veci vojnu, potom sa pripravte na vyčerpávajúci boj — boj, ktorý takmer určite prehráte. (Kolosanom 3:21)

Oveľa lepšie je postupovať podľa rady apoštola Pavla. Napísal: „Pánov otrok však nemá bojovať, ale má byť ku všetkým jemný, spôsobilý vyučovať [a taký], ktorý sa ovláda.“ ​(2. Timotejovi 2:24) Ako sa môžete preukázať ako „spôsobilý vyučovať“, ak vaše dospievajúce dieťa spochybňuje vieru, ku ktorej ho vediete?

V prvom rade sa snažte zistiť, aké faktory môžu ovplyvňovať názor vášho dospievajúceho dieťaťa. Napríklad:

• Cíti sa v kresťanskom zbore osamelé, lebo v ňom nemá priateľov? „Túžila som po priateľoch, a tak som sa zblížila s niektorými spolužiačkami. Niekoľko rokov to brzdilo môj duchovný rast. Záujem o duchovné veci som stratila hlavne preto, že som bola v zlej spoločnosti, a teraz to veľmi ľutujem.“ ​(Lenore, 19 rokov)

•   Chýba mu sebadôvera, a tak je preňho ťažké hovoriť o svojej viere? „Keď som chodil do školy, nemal som odvahu hovoriť so spolužiakmi o svojej viere. Bál som sa, že si o mne budú myslieť, že som čudák a že nič iné nerobím, len sedím pri Biblii. Neprijímali medzi seba nikoho, kto sa niečím odlišoval, a ja som nechcel, aby sa to stalo aj mne.“ ​(Ramón, 23 rokov)

• Má pocit, že spĺňať si zodpovednosť žiť podľa kresťanských zásad je nad jeho sily? „Zdá sa mi, akoby večný život, ktorý sľubuje Biblia, bol na vrchole obrovského schodiska a ja nestojím ešte ani na prvom schode; som od neho veľmi, veľmi ďaleko. Tak veľmi sa bojím začať po tom schodisku vystupovať, že sa o to asi nebudem ani pokúšať.“ ​(Renee, 16 rokov)

Aký problém by mohlo mať vaše dieťa? Najlepšie bude, keď sa ho na to spýtate. Ale dávajte pozor, aby sa váš rozhovor nezvrhol na hádku. Uplatnite nabádanie z Jakuba 1:19: „Každý človek má byť rýchly v počúvaní, pomalý v reči, pomalý v hneve.“ Buďte trpezliví. Rozprávajte sa so svojím dieťaťom „s celou zhovievavosťou a umením vyučovať“, tak ako by ste sa o to snažili v rozhovore s niekým, kto nie je členom vašej rodiny. (2. Timotejovi 4:2)

Napríklad ak váš dospievajúci syn alebo dcéra odmieta chodiť na kresťanské zhromaždenia, pokúste sa zistiť, čo je za tým. Ale zachovajte rozvahu. Ak by ste postupovali tak ako rodič v nasledujúcej modelovej situácii, veľa by ste toho nedosiahli.

Syn: Už nechcem chodiť na zhromaždenia.

Otec: [podráždeným tónom] Čo tým myslíš, že nechceš?

Syn: Proste sú nudné!

Otec: To máš taký názor aj na Boha? Myslíš si, že je nudný? No, to je dosť zlé! Ale kým žiješ pod našou strechou, budeš chodiť s nami — či sa ti to páči, alebo nie!

Boh vyžaduje, aby rodičia svoje deti o ňom učili a aby deti poslúchali svojich rodičov. (Efezanom 6:1) Určite však nechcete, aby vaše dieťa bez rozmýšľania napodobňovalo vaše duchovné návyky a len neochotne s vami chodilo na zhromaždenia. Vašou túžbou je, aby sa, ak je to len trochu možné, zapájalo do uctievania aj mysľou a srdcom.

To s väčšou pravdepodobnosťou dosiahnete vtedy, keď zistíte, čo sa skrýva za odmietavým postojom vášho dieťaťa. Preto teraz pouvažujte, ako by sa uvedený rozhovor dal zvládnuť lepšie.

Syn: Už nechcem chodiť na zhromaždenia.

Otec: [pokojne] A prečo?

Syn: Proste sú nudné!

Otec: Uznávam, že sedieť hodinu alebo dve môže byť nudné. Ale čo sa ti na tom zdá najťažšie?

Syn: Neviem. Proste mám pocit, že by som bol radšej niekde inde.

Otec: Majú taký pocit aj tvoji priatelia?

Syn: No... veď práve o to ide! Nemám žiadnych priateľov — teda už nemám. Odkedy sa môj najlepší kamarát odsťahoval, nemám sa s kým ani porozprávať! Každý sa tam dobre baví, len ja som vždy sám.

 Otcovi v tomto rozhovore sa podarilo podnietiť syna, aby sa otvorene vyjadril. Vďaka tomu nielenže zistil, v čom je problém — v tomto prípade to bola osamelosť —, ale získal si tiež synovu dôveru. Tak si, obrazne povedané, nechal otvorené dvere k ďalším rozhovorom. (Pozri sprievodný rámček  „Buďte trpezliví!“)

Časom mnohí mladí zistia, že keď prekonajú problémy, ktoré brzdia ich duchovný rast, zvyčajne to posilní nielen ich sebadôveru, ale aj ich vieru. Napríklad Ramón, spomínaný mladý muž, ktorý sa bál v škole priznať, že je kresťanom, časom zistil, že hovoriť o svojej viere nie je také strašné, ako si predstavoval — aj keď to nakoniec viedlo k posmechu. Rozpráva:

„Raz sa mi jeden chlapec v škole vysmieval pre moje náboženstvo. Veľmi som znervóznel. Cítil som, že celá trieda počúva. Potom som sa však rozhodol stočiť rozhovor naňho a na jeho vieru. Na moje prekvapenie znervóznel ešte viac ako ja! Uvedomil som si, že mnohí mladí majú nejaké náboženstvo, ale vôbec mu nerozumejú. Ja aspoň dokážem vysvetliť, čomu verím. Teda trápne by sa mali cítiť moji spolužiaci — nie ja!“

Rodičia i odborníci si všimli, že medzi tým, ako premýšľa dieťa, a tým, ako premýšľa dospievajúci, je výrazný rozdiel. (1. Korinťanom 13:11) Zatiaľ čo malé deti prirodzene uvažujú v konkrétnych, čierno-bielych pojmoch, dospievajúci uvažujú viac abstraktne. Napríklad malému dieťaťu stačí povedať, že všetko stvoril Boh. (1. Mojžišova 1:1) Dospievajúci však môže zápasiť napríklad s takýmito otázkami: ‚Ako si môžem byť istý, že Boh existuje? Prečo Boh lásky pripustil zlo? Ako je možné, že Boh vždy existoval? (Žalm 90:2)‘

Možno máte pocit, že takéto pochybnosti sú v duchovnom raste vášho dieťaťa krokom  späť. V skutočnosti však môžu byť krokom vpred. Veď hľadanie odpovedí na otázky, ktoré si kresťan kladie, môže byť dôležitou súčasťou jeho duchovného rastu. (Skutky 17:2, 3)

Navyše, váš dospievajúci syn alebo dcéra sa učí používať „silu rozumu“. (Rimanom 12:1, 2) Vďaka tomu je schopný chápať ‚šírku a dĺžku a výšku a hĺbku‘ kresťanskej viery takým spôsobom, akým ju v detstve jednoducho chápať nemohol. (Efezanom 3:18) Teraz je ten najvhodnejší čas pomôcť mu použiť „silu rozumu“ na to, aby mohol nadobudnúť o svojej viere pevné presvedčenie. (Príslovia 14:15; Skutky 17:11)

Biblia hovorí o jednom mladom mužovi menom Timotej, ktorý „od útleho detstva“ poznal sväté spisy. A predsa ho apoštol Pavol nabádal: „Pokračuj v tom, čo si sa naučil a bol presvedčený, aby si uveril.“ ​(2. Timotejovi 3:14, 15) Aj vaše dieťa bolo možno tak ako Timotej od narodenia poučované o biblických zásadách. Teraz je však potrebné, aby ste mu poskytli ďalšie dôkazy, ktoré by mu pomohli získať vlastné presvedčenie.

V knihe Mladí ľudia sa pýtajú — praktické odpovede (prvá kniha) sa píše: „Kým vaše dieťa žije pod vašou strechou, máte právo vyžadovať, aby sa prispôsobilo duchovnému programu rodiny. Cieľom však nie je, aby len mechanicky vykonávalo určité činnosti; chcete do jeho srdca vštepiť lásku k Bohu.“ Keď budete pamätať na tento cieľ, môžete svojmu dospievajúcemu dieťaťu pomôcť, aby sa stalo ‚pevným vo viere‘, a tak aby sa viera stala jeho životom — nielen vaším. * (1. Petra 5:9)