Narodil som sa v odľahlom mestečku Acul, ležiacom v horách na západe Guatemaly. Moja rodina patrí k Ixilom, etnickej skupine mayského pôvodu. A tak som sa okrem španielčiny v detstve naučil hovoriť aj naším domorodým jazykom. Keď som bol malý, zažil som záver 36-ročnej občianskej vojny, v ktorej zomrelo mnoho Ixilov.

Raz sa môj sedemročný brat hral s ručným granátom a ten vybuchol. Žiaľ, môj brat zomrel a ja som prišiel o zrak. Mal som vtedy štyri roky. Veľkú časť detstva som preto strávil v ústave pre nevidiace deti v meste Guatemala. Tam som sa naučil čítať a písať v Braillovom písme. V ústave som sa cítil opustený, lebo z dôvodov, ktorým som nerozumel, mi zamestnanci ústavu zakazovali rozprávať sa s ostatnými deťmi a spolužiaci sa mi vyhýbali. Každý rok som sa nevedel dočkať, kedy pôjdem na dva mesiace domov k mame. Moja mama bola vždy láskavá a súcitná. No keď som mal desať rokov, zomrela. Mal som pocit, že som stratil jediného človeka, ktorý ma mal rád. Bol som zdrvený.

Keď som mal 11 rokov, vrátil som sa do rodného mesta k rodine môjho nevlastného brata. Starali sa o moje telesné potreby, ale nikto mi nedokázal pomôcť emocionálne. Občas som volal k Bohu: „Prečo mama zomrela? Prečo musím byť slepý?“ Ľudia hovorili, že je to Božia vôľa. Bol som presvedčený, že Boh je necitlivý a nespravodlivý. Jediný dôvod, prečo som nespáchal samovraždu, bol ten, že som nevedel ako.

Slepota spôsobila, že som bol precitlivený a fyzicky slabý. V detstve som bol viackrát sexuálne zneužitý, no nikdy som to nenahlásil, lebo som si myslel, že by to aj tak nikoho nezaujímalo. Len málokedy sa mi niekto prihovoril a ja som nehovoril s nikým. Vyhýbal som sa kontaktu s ľuďmi, bol som skľúčený a nikomu som nedôveroval.

Mal som asi 13 rokov, keď ma oslovili Jehovovi svedkovia. Bolo to počas školských prázdnin a poslala ich za mnou moja učiteľka, lebo so mnou súcitila.  Svedkovia mi povedali o biblickom sľube, že mŕtvi budú vzkriesení a že slepí budú opäť vidieť. (Izaiáš 35:5; Ján 5:28, 29) Páčilo sa mi, čo ma učili, ale bolo pre mňa veľmi ťažké rozprávať sa s nimi, pretože som nebol zvyknutý hovoriť. Napriek tomu, že som bol veľmi utiahnutý, tento manželský pár ma ďalej láskavo a vytrvalo navštevoval a učil z Biblie. Museli prejsť pešo viac ako 10 kilometrov cez vrchy, aby sa dostali do nášho mestečka.

Môj nevlastný brat mi ich opísal ako slušne oblečených ľudí, ktorí zjavne nemajú veľa prostriedkov. Vždy sa o mňa osobne zaujímali a priniesli mi nejaký malý darček. Bol som presvedčený, že takí obetaví môžu byť len praví kresťania.

Bibliu som študoval pomocou publikácií v Braillovom písme. Hoci som rozumovo chápal, čo som sa dozvedal, niektoré veci bolo pre mňa ťažké prijať. Napríklad som nemohol uveriť, že Boh sa o mňa naozaj zaujíma a že ľudia by ho v tom mohli napodobňovať. Pochopil som, prečo Jehova dočasne pripúšťa zlo, ale nepovažoval som ho za svojho milujúceho Otca. *

Ďalej som pokračoval v štúdiu Biblie a môj pohľad na veci sa postupne menil. Dozvedel som sa napríklad, že Boh hlboko súcití s tými, ktorí trpia. Keď jeho ľud zažíval nespravodlivé zaobchádzanie, povedal: „Videl som trápenie svojho ľudu... Dobre poznám bolesti, ktorými trpia.“ (2. Mojžišova 3:7) Keď som pochopil, že Jehova sa o mňa naozaj nežne stará, rozhodol som sa mu zasvätiť svoj život. V roku 1998 som bol pokrstený ako Jehovov svedok.

Rok po krste som sa v meste Escuintla zúčastnil na jednom kurze pre nevidiacich. Jeden starší z miestneho zboru sa dozvedel o tom, aké ťažké je pre mňa navštevovať zhromaždenia. Najbližší zbor totiž ležal za vrchmi, cez ktoré za mnou chodili tí svedkovia, ktorí so mnou študovali. Tento starší našiel jednu rodinu svedkov z Escuintly, ktorá bola ochotná zobrať ma k sebe domov a pomôcť mi chodiť na zhromaždenia. Dodnes sa o mňa starajú, akoby som bol členom ich rodiny.

Mohol by som rozprávať o mnohých príkladoch toho, s akou láskou sa o mňa členovia zboru starajú. Presviedča ma to, že Jehovovi svedkovia sú praví kresťania. Som šťastný, že môžem byť jedným z nich. (Ján 13:34, 35)

Získal som nádej a už sa necítim bezcenný. Môj život má teraz zmysel. Slúžim ako priekopník * a to mi pomáha zameriavať sa na vyučovanie cenných biblických právd, a nie na svoje obmedzenia. Slúžim tiež ako zborový starší a mávam v zboroch biblické prednášky pre verejnosť. Dostal som dokonca výsadu mať biblické prednášky na regionálnych zjazdoch, ktorých sa zúčastňujú tisíce ľudí.

V roku 2010 som v Salvádore absolvoval školu služobného vzdelávania (v súčasnosti nazývanú škola pre zvestovateľov Kráľovstva). Vďaka tomuto školeniu si môžem lepšie spĺňať povinnosti v zbore. Účasť na tejto škole je pre mňa dôkaz, že Jehova si ma cení a hlboko miluje a že môže pre svoje dielo vyškoliť kohokoľvek.

Ježiš povedal: „Viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.“ (Skutky 20:35) Dnes môžem povedať, že som šťastný, lebo môžem pomáhať druhým, hoci by som si nikdy nemyslel, že to dokážem.