Čo tvrdia mnohí vedci? Mnohí biológovia a iní vedci zastávajú názor, že DNA a jej kódované inštrukcie vznikli vďaka sledu neriadených, náhodných udalostí v priebehu miliónov rokov. Podľa nich ani štruktúra tejto molekuly, ani informácie, ktoré obsahuje a odovzdáva, a ani spôsob, akým funguje, neposkytuje dôkaz, ktorý by svedčil o účelnom usporiadaní.¹⁷

Čo hovorí Biblia? Biblia ukazuje, že to, ako sa jednotlivé časti nášho tela tvoria — a dokonca aj v akom časovom slede —, je zapísané v obraznej knihe, ktorej pôvodcom je Boh. Všimnite si, ako to pod božskou inšpiráciou opísal kráľ Dávid. O Bohu povedal: „Tvoje oči videli i môj zárodok a v tvojej knihe boli zapísané všetky jeho časti, čo sa týka dní, keď boli tvorené a nebola ešte žiadna z nich.“ (Žalm 139:16)

O čom svedčia dôkazy? Ak je pravdivá evolučná teória, mala by existovať aspoň rozumná miera pravdepodobnosti, že DNA mohla vzniknúť vďaka sledu náhodných udalostí. Ale ak má pravdu Biblia, potom by DNA mala poskytovať pádne dôkazy o tom, že je výtvorom, za ktorým stojí logicky uvažujúca, inteligentná myseľ.

Ak DNA opíšeme v čo najjednoduchších pojmoch, tento opis bude pomerne pochopiteľný — a fascinujúci. Urobme si preto ďalší výlet dovnútra bunky. Tentoraz sa však pozrieme do ľudskej bunky. Predstavte si, že vchádzate do múzea,  ktoré vám má pomôcť pochopiť, ako takáto bunka funguje. Celé múzeum je v podstate modelom typickej ľudskej bunky, ale približne 13 000 000-krát zväčšenej. Dosahuje veľkosť obrovského štadióna s kapacitou asi 70 000 miest na sedenie.

Vchádzate dnu a v údive sa rozhliadate po tomto úchvatnom mieste plnom zvláštnych útvarov a štruktúr. Asi v strede bunky je jadro — guľa siahajúca zhruba do výšky 20-podlažnej budovy. Vyberiete sa k nemu.

Keď cez jeho vonkajší obal, čiže membránu, vstúpite dnu a rozhliadnete sa, vašu pozornosť ihneď upúta 46 chromozómov. Sú usporiadané do identických párov, pričom jednotlivé páry majú rôznu výšku. Chromozóm, ktorý je k vám najbližšie, siaha do výšky asi 12. podlažia (1). Každý chromozóm má blízko stredu zúžené miesto, takže tvarom trochu pripomína spojený pár klobások, no je hrubý ako masívny kmeň stromu. Všimnete si, že model chromozómu je niečím ovinutý. Keď podídete bližšie, vidíte, že každý pás obtočený okolo chromozómu je zvislo rozdelený na menšie pásy, ktoré sú potom ďalej vodorovne rozdelené na ešte menšie pásiky (2). Možno vám to pripomína stohy kníh naukladané tesne vedľa seba. No v skutočnosti sú to vonkajšie okraje slučiek, ktoré sú uložené tesne na sebe v stĺpcoch. Jednu z týchto slučiek potiahnete a ona sa uvoľní. S údivom zisťujete, že v slučke sú vpletené ešte aj malé cievky (3), ktoré sú tiež úhľadne usporiadané. To, čo je na týchto cievkach, je to najpodstatnejšie. Vyzerá to ako veľmi dlhý povraz. Čo je to?

Túto časť modelu budeme teda pre zjednodušenie nazývať povrazom. Tento povraz je asi dva a pol centimetra hrubý a je pevne ovinutý na cievkach (4), čím vznikajú slučky v slučkách. Tieto slučky sú pripevnené k akémusi lešeniu, ktoré ich drží v správnej pozícii. Text na obrazovke pri expozícii vysvetľuje, že povraz je uložený veľmi efektívne a premyslene. Keby ste vytiahli povraz z každého zo 46 modelov chromozómov a všetky vytiahnuté povrazy narovnali a pospájali, ich dĺžka by dosiahla asi polovicu priemeru Zeme! a

Jedna vedecká kniha nazýva tento efektívny systém uloženia „mimoriadnym technickým výkonom“.¹⁸ Zdá sa vám predstava, že za týmto výkonom nie je žiaden technik, rozumná? Predstavte si, že by v opisovanom múzeu bol obrovský obchod s miliónmi vecí na predaj a všetky by boli tak dobre usporiadané, že by ste ktorúkoľvek z nich dokázali bez ťažkostí  nájsť. Prišli by ste k záveru, že sa to tam usporiadalo samo? Samozrejme, že nie! A pritom by to v porovnaní s perfektným uložením DNA bola ľahká úloha.

Text na obrazovke vás povzbudzuje, aby ste povraz vzali do ruky a pozreli sa naň zblízka (5). Ako ho beriete medzi prsty, vidíte, že to nie je obyčajný povraz. Pozostáva z dvoch vlákien zvinutých okolo seba. Tieto vlákna sú v pravidelných odstupoch vzájomne pospájané maličkými priečkami. A tak tento povraz vyzerá ako rebrík, ktorý je skrútený tak, že pripomína točité schody (6). Zrazu si uvedomíte, že držíte v ruke model molekuly DNA, jednu z najväčších záhad života!

Jedna molekula DNA, systematicky uložená na cievkach a pripevnená k „lešeniu“, tvorí jeden chromozóm. Priečky rebríka sú tvorené bázovými pármi (7). Akú úlohu majú? A na čo to všetko je? Na obrazovke si môžete prečítať zjednodušené vysvetlenie.

Text na obrazovke vysvetľuje, že kľúč k rozlúšteniu tajomstva DNA je v týchto priečkach rebríka. Predstavte si, že by ste tento rebrík pozdĺžne rozpílili tak, že na každej strane by zostali iba časti priečok. Existujú len štyri typy týchto častí  priečok. Označujú sa ako A, T, G a C. Vedci boli užasnutí, keď odhalili, že práve poradie týchto písmen nesie v sebe zakódovanú informáciu.

Možno viete o tom, že v 19. storočí bola vynájdená Morseova abeceda, aby ľudia mohli komunikovať cez telegraf. Kód tejto abecedy má len dve „písmená“ — bodku a čiarku. No dá sa ňou vyjadriť nespočetne veľa slov či viet. DNA má kód pozostávajúci zo štyroch písmen — A, T, G a C. Trojice týchto písmen tvoria „slová“ označované ako kodóny. Kodóny sú usporiadané do „príbehov“, čiže génov. Každý gén obsahuje priemerne 27 000 písmen. Tieto gény a dlhé úseky medzi nimi sú usporiadané do akýchsi kapitol — jednotlivých chromozómov. Dvadsaťtri chromozómov tvorí celú „knihu“, čiže genóm — celú genetickú informáciu o danom organizme. b

Genóm je obsiahla kniha. Koľko informácií obsahuje? Ľudský genóm pozostáva celkovo asi z troch miliárd bázových párov, čiže priečok rebríka DNA.¹⁹ Predstavte si sadu encyklopédií, v ktorej každý zväzok má vyše 1 000 strán. Genóm by zaplnil 428 takýchto zväzkov. Keby sme k tomu pripojili aj jeho druhú kópiu, ktorá je v každej bunke, bolo by to 856 zväzkov. Ak by ste mali genóm prepísať na stroji, bola by to práca na plný úväzok bez dovoleniek asi na 80 rokov!

Po celom tom prepisovaní by ste však zistili, že je vám to nanič. Veď ako by ste dostali stovky hrubých zväzkov do každej zo 100 biliónov svojich mikroskopických buniek? Vtesnať toľko informácií do takého malého priestoru je nad ľudské schopnosti.

Istý profesor molekulárnej biológie a informatiky poznamenal: „Jeden gram DNA, ktorá by sa po vysušení zmestila asi do jedného kubického centimetra, môže obsahovať také množstvo informácií ako približne jeden bilión CD [kompaktných diskov].“²⁰ Čo to znamená? Spomeňte si, že DNA obsahuje gény — inštrukcie na stavbu jedinečného ľudského tela. V každej bunke je kompletný súbor týchto inštrukcií. V DNA sú informácie uložené tak zhustene, že jediná čajová lyžička DNA by mohla obsahovať inštrukcie na vytvorenie 350-krát väčšieho počtu ľudí, než dnes žije na celej zemi! Množstvo DNA potrebné pre sedem miliárd ľudí žijúcich dnes na zemi by na čajovej lyžičke vytvorilo len tenký povlak.²¹

Napriek pokrokom v miniaturizácii žiaden ľudský systém uchovávania informácií ani zďaleka nedosahuje takú kapacitu ako systém uchovávania informácií v DNA. Kompaktný disk však môžeme použiť ako vhodné prirovnanie. Zamyslite sa: Kompaktný disk nás môže udivovať svojím symetrickým tvarom, lesklým povrchom  a tým, koľko dát sa naň vojde. Je nám jasné, že ho vyrobili inteligentní ľudia. A čo ak sú na ňom ešte aj uložené nejaké informácie — nie náhodné, nezmyselné dáta, ale logické, detailné inštrukcie na zostrojenie, údržbu a opravu zložitých strojových zariadení? Tieto informácie pritom nijako poznateľne neovplyvňujú hmotnosť ani veľkosť disku. No práve ony sú na disku tým najdôležitejším. Neboli by tieto uložené inštrukcie jasným dôkazom, že za tým musí byť nejaká inteligentná myseľ? Keď sú niekde zaznamenané nejaké dáta, nie je to dôkaz, že ich tam musel niekto zaznamenať?

Prirovnať DNA ku kompaktnému disku či ku knihe vôbec nie je pritiahnuté za vlasy. Jedna publikácia o genóme uvádza: „Prirovnanie genómu ku knihe nie je metafora. Je to skutočnosť. Kniha je kúskom digitálnej informácie... Podobný je i genóm.“ Autor tejto publikácie dodáva: „Genóm je veľmi bystrá kniha, pretože v správnych podmienkach si dokáže sám vytvoriť fotokópiu alebo prečítať sa.“²² To nás privádza k ďalšej dôležitej schopnosti DNA.

Ticho stojíte pri modeloch chromozómov a premýšľate, či aj v jadre bunky je všetko také statické ako v tomto múzeu. Potom si všimnete vitrínu s ďalšou expozíciou — s modelom úseku DNA. Nad vitrínou zbadáte nápis: „Tlačidlom spusť ukážku.“ Stlačíte tlačidlo a rozprávač začne vysvetľovať: „DNA zohráva podstatnú úlohu prinajmenšom v dvoch veľmi dôležitých procesoch. Prvý sa nazýva replikácia. DNA musí byť kopírovaná, aby každá nová bunka mala kompletnú a presnú kópiu genetických informácií. Sledujte simuláciu.“

Vo vitríne sa na jednej strane expozície otvoria dvierka a objaví sa zložito vyzerajúci stroj. V skutočnosti je to niekoľko robotov spojených do jedného celku. Tento  stroj sa presunie k DNA, pripojí sa na ňu a začína sa pohybovať pozdĺž nej ako vlak po koľajniciach. Pohybuje sa príliš rýchlo na to, aby ste postrehli, čo vlastne robí. Môžete však vidieť výsledok. Za strojom zostáva nie jeden, ale dva kompletné povrazy DNA.

Rozprávač vysvetľuje: „Toto je značne zjednodušená ukážka toho, čo sa deje pri replikácii DNA. Skupina molekulárnych strojov nazývaných enzýmy prechádza pozdĺž molekuly DNA, najprv ju rozpletá na dve vlákna a potom každé z týchto vlákien používa ako matricu na vytvorenie nového, komplementárneho vlákna. Nemôžeme vám ukázať všetko, čo sa pri tom deje — napríklad ako miniatúrny stroj, ktorý ide pred replikačným strojom, prestrihne jedno z vlákien DNA, aby sa pri rozpletaní vlákien zvyšná časť DNA nestočila až príliš, ale zostala stočená len voľne. Ani vám nemôžeme ukázať, ako sa počas tohto procesu niekoľkokrát robí ‚korektúra‘, odhaľujú sa vzniknuté chyby a opravujú sa, aby sa dosiahla obdivuhodná presnosť.“ (Pozri nákres na  stranách 16 a 17.)

Rozprávač pokračuje: „Čo vám môžeme jasne ukázať, je rýchlosť. Všimli ste si, akou rýchlosťou uháňal ten robot? Skutočný molekulárny stroj, teda enzým, sa po rebríku DNA pohybuje rýchlosťou približne 100 priečok, čiže bázových párov, za sekundu.²³ Ak by sme rebrík DNA zväčšili na veľkosť železničnej trate, tento stroj by sa rútil rýchlosťou vyše 80 kilometrov za hodinu. A v baktériách sa tieto miniatúrne replikačné stroje môžu pohybovať až desaťkrát rýchlejšie! V ľudskej bunke sa na rôznych miestach DNA púšťajú do práce armády pozostávajúce zo stoviek replikačných strojov, ktoré skopírujú celý genóm už za osem hodín.“²⁴ (Pozri rámček „ Molekula, ktorú možno čítať a kopírovať“ na strane 20.)

Skupina robotov replikujúcich DNA odchádza zo scény a objavuje sa ďalší stroj. Aj ten sa pohybuje pozdĺž DNA, ale už pomalšie. Vidíte, ako povraz DNA vchádza do tohto stroja z jednej strany a z druhej z neho vychádza — nezmenený. Ale z iného, tretieho otvoru stroja vychádza jedno nové vlákno, ktoré vyzerá ako predlžujúci sa chvost. Čo sa deje?

Rozprávač opäť pripája vysvetlenie: „Druhý proces, v ktorom DNA zohráva podstatnú úlohu, sa nazýva transkripcia. DNA nikdy neopúšťa bezpečie jadra bunky. Ako ju teda možno prečítať a použiť jej gény — návody na tvorbu všetkých bielkovín vo vašom tele? Spomenutý molekulárny stroj, teda enzým, nájde miesto na DNA, kde bol gén aktivovaný signálnymi molekulami, ktoré prichádzajú z prostredia  mimo bunkového jadra. Potom urobí kópiu daného génu, čím vytvorí molekulu nazývanú RNA (ribonukleová kyselina). RNA je odlišná od DNA, ale vyzerá podobne ako jedno vlákno DNA. Jej úlohou je prevziať informácie zakódované v génoch. RNA tieto informácie získava v molekulárnom stroji a potom vychádza z jadra a vydáva sa smerom k jednému z ribozómov, kde sa tieto informácie využijú pri tvorbe bielkoviny.“

Pri sledovaní ukážky žasnete od údivu. To, čo vidíte v múzeu, na vás robí hlboký dojem. Žasnete nad vynachádzavosťou tých, ktorí navrhli a zostrojili všetky tie stroje. Ale čo ak by bolo celé toto miesto so všetkými modelmi uvedené do pohybu, takže by tu začali prebiehať všetky tie tisíce a tisíce procesov, ktoré naraz prebiehajú v ľudskej bunke? Nebolo by to úžasné?

Uvedomujete si však, že všetky tieto procesy, ktoré sa uskutočňujú za pomoci miniatúrnych zložitých strojov, prebiehajú aj v tejto chvíli vo vašich 100 biliónoch buniek! Vaša DNA je čítaná, získavajú sa z nej inštrukcie na tvorbu státisícov rôznych bielkovín, z ktorých pozostáva vaše telo — na tvorbu enzýmov, tkanív, orgánov a tak ďalej. Aj priamo v tomto okamihu je vaša DNA kopírovaná, pričom sa robí  dôkladná korektúra, aby bol v každej novej bunke presný súbor inštrukcií pripravený na čítanie.

Opäť si položme otázku: ‚Odkiaľ sa vzali všetky tie inštrukcie?‘ Podľa Biblie má „kniha“ DNA i všetky informácie, ktoré sú v nej zapísané, nadľudského Autora. Je tento záver zastaraný alebo nevedecký?

Zamyslite sa: Dokázali by ľudia postaviť čo i len také múzeum, aké sme práve opisovali? Ak by sa o to pokúsili, nebolo by to vôbec jednoduché. Pokiaľ ide o ľudský genóm a jeho fungovanie, mnohým veciam ešte stále plne nerozumieme. Vedci sa stále snažia zistiť, kde sú konkrétne gény a ako fungujú. A gény tvoria len malú časť reťazca DNA. Na čo slúžia všetky tie dlhé úseky, ktoré neobsahujú gény? Vedci ich nazvali odpadová DNA, ale v poslednom čase začínajú tento svoj názor prehodnocovať. Tieto úseky DNA možno kontrolujú,  ako a do akej miery sa gény používajú. A aj keby vedci dokázali vytvoriť kompletný model DNA a strojov, ktoré ju kopírujú a robia korektúru, mohli by dosiahnuť, aby to všetko fungovalo tak ako v skutočnej bunke?

Uznávaný vedec Richard Feynman zanechal na tabuli krátko pred svojou smrťou vetu: „Čo nedokážem vytvoriť, tomu ani nerozumiem.“²⁵ Je pekné, keď niekto prejaví takúto pokoru. To, čo napísal, zjavne platí aj o DNA — vedci nedokážu vytvoriť DNA so všetkými replikačnými a transkripčnými strojmi a ani týmto veciam plne nerozumejú. No niektorí tvrdia, že vedia, že to všetko vzniklo vďaka neriadeným, náhodným udalostiam. Podporujú dôkazy a fakty, o ktorých sme práve uvažovali, takýto záver?

Niektorí vzdelaní ľudia dospeli k záveru, že dôkazy svedčia o niečom inom. Napríklad Francis Crick, vedec, ktorý pomohol odhaliť štruktúru dvojitej špirály DNA, prišiel k záveru, že táto molekula je usporiadaná príliš organizovane na to, aby mohla vzniknúť neriadenými udalosťami. Vyslovil hypotézu, že molekulu DNA mohla na našu planétu vyslať nejaká inteligentná mimozemská civilizácia, aby tu podporila vznik života.²⁶

Nie tak dávno uznávaný filozof Antony Flew, ktorý bol 50 rokov zástancom ateizmu, zásadne zmenil svoj názor. Vo veku 81 rokov začal vyjadrovať presvedčenie, že život musel byť stvorený nejakou inteligenciou. Čo ho podnietilo k takej zmene názoru? Štúdium DNA. Keď sa ho pýtali, či by sa smer, akým sa vo svojich úvahách vydal, nemohol medzi vedcami ukázať ako nepopulárny, údajne odpovedal: „To by bolo veľmi smutné. Celý život som sa riadil zásadou... drž sa dôkazov bez ohľadu na to, kam vedú.“²⁷

Čo si o tom myslíte? Kam vedú dôkazy? Predstavte si, že v továrni vojdete do miestnosti s centrálnym počítačom. Na počítači beží zložitý program, ktorý riadi celú prevádzku továrne. A nielen to, tento program stále vysiela pokyny, ako skonštruovať a udržiavať každý zo strojov, ktoré sú v továrni, a zároveň tvorí vlastné kópie, kontroluje ich a opravuje na nich prípadné chyby. K akému záveru by ste dospeli? Že ten počítač a jeho program sa vyrobili samy alebo že ich urobil niekto inteligentný, schopný logicky myslieť? Dôkazy sú jasné.